Krutá pravda o CrossFite

Pre niekoho, kto videl CrossFit len na Jútube nemá zmysel čítať tento článok ďalej.

Píšem to hlavne kvôli ľuďom, ktorí sa aktívne venujú CrossFitu, niekoľko mesiacov, možno niekoľko rokov. V prvom rade sa mi pri písaní týchto riadkov vybaví pred očami určitý typ člena našeho gymu. Očká sa mu rozžiaria pri spomenutí Richa Froninga, CrossFit Games, Open a podobne. Možno si na konci povieš, že som mudrlant, hejter a absolútne tomu nerozumiem. No vždy keď sa s niekym bavím o tom kam podľa mňa smeruje CrossFit, prečo to tak vnímam, zhodneme sa na tom, že mám v niečom pravdu. Žiaľ na Slovensku sa akosi všetko robí inak, a podobne.

V čase keď som skutočne vedel úplné h…o, v skratke nič, o CrossFite, čo bolo niekedy na prelome rokov 2011-2012, vravel som si po zhliadnutí pár videí, že veď trošku potrénujem a bude to na Región. Z tejto rozprávky som však rýchlo vytriezvel, no opakovane sa s podobným zmýšľaním stretávam v pravidelných cykloch, zvyčajne na premotivovanom Facebooku, kde si stále veľa ľudí myslí, že „trošku“ potrénuje a bude to na Región, CETko, alebo nejakú väčšiu súťaž, ktorá má meno a úroveň. Na Slovensku je zopár zvučných mien, ktoré o tieto veci naozaj bojujú. Ak niekoho významného nechtiac vynechám, ospravedlňujem sa, ale vychádzajúc z aktuálneho pohľadu môžu nad takýmto niečim uvažovať atléti ako Ľudo Czókoly, Erik Tóth a potom dvaja traja, ktorí nás možno ešte v budúcnosti prekvapia. Čo ale spája týchto ľudí je práve to, že svoj deň, týždeň, mesiac a dokonca pravdepodobne aj celý rok obetujú tomu aby trénovali, jedli, spali, regenerovali a tak stále dookola. To ich diametrálne odlišuje od zvyšku. Asi si ani ja neviem úplne predstaviť, čo všetko obnáša taká snaha, ale mám celkom slušné tušenie. Narážam tým na to, že mnoho ľudí si pozrie len tie zaujímavé momenty, čo práve takýto atléti dajú na svoje fanpages, a myslia si, že to je všetko. No určite by potvrdili, že je za tým viac driny a potu ako tie úsmevné a radostné momenty na FB. Potom je tu ešte skupinka ľudí, ktorí časom neodolajú trendu IFBB bikiny fitnessiek a po ich vzore si každý vytvorí svoju FB fanpage(v Česku si na tom už celkom slušne uleteli, dúfam, že Slovač sa nenechá zahanbiť), na ktorej sa pochváli tým, že sa kvalifikoval na Battle of Urpín. Tým nechcem hejtovať Urpín, ja sám som tam veľakrát súťažil a bola sranda, ale o nič tam nejde, takže z toho netreba robiť vedu.

K čomu sa ale chcem dopracovať je práve otázka PREČO to robím(e)?! Jeden známy, ktorý sa živí tým, že „ničí“ ľudí touto otázkou, ma inšpiroval (díky Jano) zamyslieť sa nad ňou. Mojou cieľovou skupinou je práve kategória ľudí, ktorí prešli tou úvodnou eufóriou, PRka dopadali a dostali sa možno do smutného obdobia, kedy si nezvýšia maximálku o 10kg na každom tréningu. Presne tá kategória s nami vedie dlhé konverzácie, o tom čo treba robiť, čo zmeniť atď., aby to bolo ako na začiatku. Začnú sa obzerať po slávnych crossfiteroch a hľadať tú čarovnú formulku. Ale hneď na začiatku sa zabudli spýtať prečo to skutočne robia, čo chcú dosiahnúť a čo pre to treba spraviť. Koľko z tých ľudí je ochotných, kvôli 1kg PR zmeniť svoj jedálniček, obmedziť životný štýl, sledovať si spánok, pracovať na svojej regenerácii? Prakticky nikto. Každý vidí len to, že veď Noah Olsen, Mathew Fraser a ďalší, veď oni stále robia PRs aj keď sú už mega dobrí a podobne. Áno to je pravda, ale presne tie veci, ktoré som vymenoval oni robia a sú ochotní tomu obetovať všetko. A je úplne legitímne, že keď stráviš 9 hodín denne v kancelárskej práci, popritom si musíš nakúpiť, oprať a vyvenčiť psa, asi nebude možné byť tam kde títo profíci. Preto apelujem na každého, aby si skúsil nastaviť zrkadlo a povedať si, či je ochotný robiť pre to tak veľa, alebo naopak, chce na tréningu aj zábavu, podporu od kolektívu, a jednoducho radosť zo strávenej hodinky v gyme. Lebo je tam taká tá pomyselná čiara, kde sa to láme, a niekedy to až taká zábava nie je, keď človek bojuje o to 1kg na PR.

Taktiež neexistuje žiadny magický program, ktorý z vás spraví elitného CrossFitera. Na Slovensku je síce populárne oháňať sa špeciálnymi individuálnymi plánmi za ťažké peniaze hraničiace s mesačným členstvom v oficiálnom CrossFit gyme, ktoré vás pripravia na nejaký “Sport of Fitness”, aby ste nakoniec súťažili v CrossFitovej súťaži (tiež sa vám to zdá smiešne? ). Pritom ak by niekto silno chcel dedikovať svoj čas a energiu pokročilému tréningu, na internete nájde mnoho programov, ktoré to spĺňajú. No opäť prichádza otázka „prečo?!”. Prečo niekto, kto trénuje pol roka alebo rok, potrebuje špeciálny program? Prečo cvičia tisíce ľudí po celom svete v CF gymoch, kde nasledujú program daného gymu a div sa svetu, z roka na rok sa zlepšujú?! Nebije sa to trošku s fámami o tom, ako každý potrebuje niečo špeci (neplatí pre zraneného človeka alebo ak je iný relevantný dôvod na individuálnosť)?  K zamysleniu ma inšpirovala situácia, keď sa jednej slečny z našich členov spýtala na súťaži dievčina aký špeciálny program trénuje. Ona na ňu čudne pozrela a povedala, že cvičí to čo ostatní v gyme. Pre mnohých je to možno nepochopiteľné, obzvlášť pre tých, ktorí ešte neprišli do styku s vedeným tréningom. Ale som presvedčený, a stojím si za tým, že poctivý prístup k tréningu, dohľad trénera a spoločná komunikácia spraví s výkonom oveľa viac ako akýkoľvek špeciálny program. Možno mi dajú aj niektorí tréneri za pravdu, a možno nie. Ale ešte ma nikto nepresvedčil o opaku. Teraz si v hlave opakuješ: „no dobre ale Rich Froning cvičí sám a aký je dobrý“ . Áno, to si si pozrel na pár videách, ale keby si si to naštudoval trošku dopodrobna, zistil by si, že každý jeden z tých čo sú na výslní CrossFitu mali pri sebe okamžite odborníkov, ktorí na nich hľadali aj tie najmenšie chybičky a snažili sa ich odstrániť. Každý z top 10 na svete strávil nejaký čas napr. s Burgenerom (weightlifting), Kelly Starretom (mobility) alebo Chris Hinshawom (aerobic capacity). A tým pojmom „nejaký čas“ nemyslím víkend. Nikto z nich sa nestal top len tak pre nič za nič a čím boli lepší, tým viac potrebovali pomoc externých odborníkov vo svojom odbore, práve preto, že pre nás obyčajných ľudí vyzerajú už aj tak dokonalo. Príkladov je veľa – Annie Thorisdottir (Jami Tikkanen), Davidsdottir (Ben Bergeron), Sigmunsdottir (Singleton), Fraser (Bergeron), Spealler (Bergeron) atď., atď.. Každý z nich potrebuje viesť.

A to je práve to, čo sa vám snažíme pravidelne pripomínať. Tou krutou pravdou je práve to, že netreba robiť žiadne zázračné cvičenia, ani hľadať skratky, treba prísť na tréning, sústrediť sa na tú hodinu, dať do nej všetko, a ten progres príde. Je to beh na dlhú trať. Ale nikto z nás pravdepodobne nepôjde na Games, ani nevyhrá 5000 libier na Battle of London. Takže je na každom z nás aby sme si uvedomili, či má zmysel skúšať trénovať ako Games atléti a hlavne si položiť tú základnú otázku, „prečo vlastne?!”. Ak sa k tomuto textu opäť dostaneš o päť rokov, budem rád, keď si budeš môcť povedať, že už päť rokov poctivo trénuješ, a stále sa zlepšuješ, lebo poctivo chodíš na tréningy, zmenil si svoj životný štýl a jednoznačne poznáš odpoveď na to svoje „prečo?“. Budeš už rozumieť tomu, že to chce čas, že treba to ego trošku škrtiť, že dáš zo seba maximum nielen keď ťa svojimi poznámkami vytočí tréner (však Palo;) ). A hlavne treba triezvo a s pokorou pozerať na svoje možnosti a priority. A vtedy to pôjde jednoduchšie.

Ak to pre niekoho vyznelo ako hejt, asi to hejtom trochu chcelo byť, ak si sa v tom texte našiel a niečo ti to dalo, alebo mi chceš strašne vynadať aký je to bullshit, máš možnosť v komentároch na FB.

Palo

foto credit: games.crossfit.com