Svetový rekord v šprinte na 100 metrov. Hit v rádiu, ktorý sa točí dookola mesiace. Slováci, ktorí vyhrali Olympiádu. Vynález vakcíny proti ebole. Stávame sa čoraz viac posadnutí špeciálnymi, jedinečnými výsledkami, oslavujeme takzvané „once in a lifetime“ úspechy. Chybou je, že si ich vážime viac ako pomalý no za to neustály progres. Keď sa budeš na veci pozerať týmto spôsobom, tvoj životný úspech je merateľný hŕstkou svetlých momentov, nie však celkovo. Nič moc, hmm?
My crossfiteri tiež nie sme voči tomuto imúnni. Oslavujeme nové maximálky, zlepšené časy na benchmarkové wody. Sme nacapení na našich denníčkoch a PR tabuľkách, akoby len to a nič iné odzrkadľovalo náš progres. Tieto jednotlivé čísla sú dôležité pri súťaži, môžu znamenať výhru alebo prehru. Sú tiež veľmi dôležité na psychiku, ako jasná odmena za tvrdú prácu. No považovať ich za jediné meradlo vášho úspechu a „overall fitness“ je hlúpe.
[blockquote style=“boxed“ cite=“Aristoteles“]Sme to čo opakovane robíme. Dokonalosť preto nie je čin, ale zvyk.
A
ristoteles bol pre filozofiu ekvivalentom crossfitera v športe. Písal o fyzike, biológii, zoológii, etike, logike, poézii, umení, linguistike, politike ale aj psychológii. Jeho postoj neustáleho zdokonaľovania, je jasne zachytený práve v tejto jeho vete: Naozajstná dokonalosť je suma neustále sa opakujúcich rovnomerných činov, nie jednorázová aktivita.
Skúsme si to ukázať napríklad na vašom crossfitovom tréningu. Aj keď veľké PR na snatch je jednoznačne dôvod na oslavu, nie je to ten najdôležitejší ukazovateľ vášho pokroku. Čo vieš snatchnúť VŽDY, spoľahlivo? Akú váhu vieš snatchnúť aj keď máš svalovicu a poriadne si nejedol? A akú váhu vieš snatchnúť po tom ako odbehneš 400m? A teraz pozor, akú váhu by si naložil na činku, ak by boli v stávke tvoje životné úspory?
Toto myslenie sa dá adaptovať tiež na benchmarkové WODy. Moje nové PR na Fran, pri dokonalých podmienkach, kamošoch povzbudzujúcich ma v gyme je super. No nemali by sme takisto hrdí na o 30 sekúnd horší čas, odcvičený osamote v boxe bez hudby a bez kamarátov hučiacich ti do uška?
Myslím, že by sme sa mali menej sústrediť na PRka a viac na čísla ktoré „MÁME“. Zadefinujme si slovo MAŤ alebo VLASTNIŤ v tomto smere. Myslím tým čas alebo skóre, ktoré vieme dať deväť-krát z desiatich. Ak si napríklad svoje jednorázové maximum drepol už viac krát, pri rôznych podmienkach, môžeš povedať, že tú váhu máš. Poďme sa teda viac zamerať na tieto čísla, nie na čísla, ktoré sa nám raz so všetkou náhodou sveta podarili.
Takéto zmýšľanie je dobré hneď z niekoľkých pohľadov. Oslavujeme tak dlhodobý, neustály a permanentný progres. Presne o to by nám malo ísť. A po druhé, umožňuje nám to nebyť na seba až tak tvrdý a pochopiť, že nie každý deň je PR deň. A aj keď svoje skóre nezlepšíš ale len s prehľadom vyrovnáš 90 percent svojho maxka- je to SUPER!
Aby sme to zhrnuli, okrem oslavovania určitých úspechov a super momentov v tréningu, teš sa z tréningu ako takého. Oslavuj malé úspechy, oslavuj keď sa ti v metcone podarí ísť väčšia séria unbroken. Maxká a PRka sú len vrcholom pyramídy, usiluj sa postaviť jej čo najlepší a najkvalitnejší základ.