Neviem ako Ty, ale zásadné životné momenty, alebo aspoň tie, ktoré si chcem istý čas pamätať si spájam s hudbou. Hudba je jednoducho neoddeliteľnou súčasťou môjho života, pretože ju počúvam naozaj takmer pri všetkom, a preto nie je pre mňa ťažké spomenúť si na životné situácie, alebo konkrétnych ľudí vždy keď počujem pesničku s nimi spojenú. Uvediem niekoľko príkladov, aby sme sa pochopili hneď na začiatku.
Materská škola to je, a navždy bude pieseň „Pravda víťazí“, ktorá sa mi páčila natoľko, že som sa kvôli nej naučil ovládať gramofón (ja viem, že dnes vedia už mladšie deti ovládať tablet, ale skúste im dať do ruky platňu), aby som si ju mohol pustiť každý deň. Základnú školu som prežil s elánom a songom „Zaľúbil sa chlapec“, no vzalo ma to trochu viac ako by možno malo, keďže viac ako do dievčat, som bol zaľúbený do jedla. Pookrial som však na strednej, kde to bolo presne naopak, no následky prežierania sa počas „základky“ spôsobili to, že hymnou stredoškolských čias sa pre mňa stala „Onania“ od Horkýže slíže. Ale keďže na konci každého tunela je svetlo, v maturitnom ročníku sa rozsvietilo aj mne, a okrem stužkovej som si užil aj prvý prejav lásky, na ktorý si spomeniem vždy keď božský Kája spieva „Kdepak Ty ptáčku hnízdo máš“. Myslím, že v tomto momente si už určite rozumieme, a keďže som spomenul, že s piesňami si spájam aj ľudí, tak napríklad už len pomimo spomeniem, že pri takom „Despacito“, si vždy vybavím pred očami Pala, áno presne toho Pala. Na detaily sa spýtajte jeho.
Keďže CrossFit Open je už pár rokov súčasťou môjho života, tiež si ho snažím každý rok spojiť s pesničkou, podľa ktorej si ho lepšie zapamätám. Pred Openom 2016 som prišiel o časť najdôležitejšieho prsta a preto mi ho budú navždy pripomínať Backstreet Boys a ich „Incomplete“. Ročník 2017 mi vyšiel nad moje očakávania, keďže som nestratil žiadny orgán a ani hlavu, takže naň si vždy rád zaspomínam pri Enriquem šepkajúc „Let me be your hero“.
Open 2018 skončil len pred nedávnom a spomienky naň sú čerstvé natoľko, že je veľmi ťažké vybrať si jeden song, ktorý by mi ho pripomínal minimálne nasledujúci rok. Boli momenty kedy som sa cítil ako Madonna a pripadal si „Like a virgin“, boli momenty kedy som si pre zmenu v hlave spieval „Už mi lásko není dvacet let“, no prišli aj také, pri ktorých mi v hlave hučalo „Show must go on“, a ja som sa snažil ísť ďalej tiež, hoci v kombinácii so slovami songu od nie veľmi známej slovenskej kapely Čad, „Frustrovaný, do…..ý a nas..ý“, tajničku si doplňte sami, pokojne štýlom „písmenko + písmenko + písmenko = keinšmetke“.
Treba však férovo uznať, že pán Castro nám tento rok namiešal naozaj veľmi silný päťtýždňový „playlist“ a dal nám veľmi silno najavo, že už ani v Opene už neexistujú žiadne hranice. Ja som však veľmi rád, že ste sa nenechali jeho vyhrážkami a zastrašovaním odradiť a do Openu sa prihlásilo šesť desiatok z Vás, a každý týždeň sme mali počas Open soboty viac „heatov“ ako niekde inde zúčastnených atlétov. A už teraz si treba uvedomiť, že je jedno či si workout absolvoval Rx, alebo jeho škálovanú verziu, pretože tie boli ťažšie ako sa na prvý pohľad tvárili byť.
Neprináleží mi hodnotiť jednotlivé workouty, a tak sa k ním vyjadrím len veľmi stručne a pokúsim sa ich podstatu tiež vyjadriť prostredníctvom songov. Open wod 18.1 je bol ničím výnimočný, išlo o klasicky prvý Open wod, ktorý v podstate zvládne každý v Rx verzii. Boli tam síce TTB, ale tie sa v tomto prípade dali zvládnuť aj po jednom, takže úspech v tomto workoute zaručovalo skôr veslovanie a ideálne by sa k tomu hodil song „So far away“ od majstra v stláčaní gombíkov na hracích skrinkách, Davida Guettu.
Vo workoute s poradovým číslom dva zažiarili opäť rýchli a silní jedinci, keďže ujo Castro z neho skillovú časť vynechal. Obohatil nás síce o nový Open pohyb v podobe DBs squatov, ale podstatnejšie bolo ako rýchlo si sa dokázal „hádzať“ o zem pri angličákoch a preto refrén „Shut the f.ck up and get up“ od kapely Korn sedí k 18.2 ako riť na šerbeľ.
Pri treťom workoute sa silným a rýchlym trochu zrútil svet, pretože strýko Dave prvýkrát vystrčil prostredník a prostredníctvom, z môjho pohľadu, najpremyslenejšieho workoutu nám dokázal, že pri ich zostavovaní neexistujú takmer žiadne hranice. Stalo sa jednoducho to, že prvýkrát sme sa dočkali Open wodu, v ktorom boli zahrnuté oba druhy muscle upov. Hoci tie sa pre mnohých nestali, pred Castrom skladám za tento workout z hlavy pomyselný klobúk. Ring MU sa v Opene objavili naposledy v roku 2015, a pravdepodobne by nikoho nenapadlo, že sa vrátia spolu s bar MU. Daj ruku hore, ak si si aj Ty povedal, že by to bol oveľa lepší workout, keby v ňom boli prvé bar MU, a nie ring MU. Castro síce nie je sympatický, ale nie je hlupák a veľmi dobre si uvedomil, že bar MU boli súčasťou Openu pravidelne od roku 2016 a teda ich zrejme zvládne podstatne väčšie množstvo z nás. A tak sa stalo, že mnohí z Vás sa na kruhy len dívali, mnohí na nich vyzerali ako keby na ne zavesili Mariku G., ktorej nohy síce lietali vysoko ale ona ani len netušila prečo a hlavne ako sa to stalo, a silno túžila len po svojom „Paradisoooo“.
Poďme však na štvorku, myslím k Open wodu 18.4. Keď už som spomenul búranie hraníc, tak práve tu nám spomínaný pán vystrčil prostredník hneď dvojnásobne. V prvom rade novým štandardom na HSPU, ktorý jedincom s prerastenými predlaktiami posunul hranicu dokopnutia piet aj o tri centimetre oproti tej pôvodnej, a najmä ženy mi dajú za pravdu, že tri centimetre navyše sú viac než dosť. V rade druhom, to bol handstand walk, ktorý sa vrámci Openu objavil prvýkrát. Pre mnohých sa však objavil len počas rozcvičky a tak môžem pokojne skonštatovať, že HS walk sa vlastne ani nestal. Niektorým sa však stali prvé kliky v stojke a dovolím si tvrdiť, že nebyť Openu a tohto workoutu, tak si poniektorí pcháte abmaty pod hlavy dodnes a spievate si „Where’s your head at“.
Prelomovým wokroutom v histórii Openu bol ten piaty, pretože o jeho zložení hlasoval ľud. V Castrovi sa zrejme ozvalo svedomie a povedal si, že „hlas ľudu, hlas boží“, a tak nám dal priestor vyjadriť sa a vybrať si z ponuky troch workoutov. Ponuka nebola ani zďaleka taká božská ako je pán Kája a jeho ptáček, a výsledok mňa osobne nútil povedať si „Ježiši Kriste, prečo?“ a nie „vďaka Bohu“, pretože za thrustre sa jednoducho neďakuje, nikdy nikomu! Ja viem, že 85% tých, ktorí za túto možnosť hlasovali si len chceli zacvičiť dlhšie ako 3, resp. 4 minúty, ale tak trochu ste zabudli, že „Weapon of choice“ je vždy dvojsečná. A možno aj preto si tento workout zrazu nechcel v pondelok zopakovať nikto z Vás.
Hovoriac o Vás, musím (vlastne nemusím, ale patrí sa) už tradične skonštatovať, že bez Vás by Open v CF Proton nebol Openom. A teraz nemyslím len Vaše miestami nadľudské výkony, povzbudzovanie a extrémnu (u dievčat miestami až prehnanú) súťaživosť, ale aj niektoré (zbytočné) otázky, nezmyselné stratégie a zákulisné ťahy, ktorými ste však len dokazovali len to ako silno ste to prežívali. Niektorí ste možno pochopili, že Open nie je o skúšaní, ale o tom dať zo seba maximum od prvej do poslednej sekundy, a skúšať budete od teraz už len doma napätie v zástrčkách (tých elektrických) naslinenými prstami. Potešujúci bol aj fakt, že sa medzi Vami našli opäť aj Open panici, ktorých už zrejme prestalo baviť uspokojovať svoje crossfitové potreby na štýl Beaty Dubasovej (áno, tá žena sa naozaj ešte stále živí spevom), a teda len „za dverami svojej izby“ a prvýkrát sa odhodlali prihlásiť medzi státisíce iných masochistov. Veď nové tváre sú vždy príjemným oživením, najmä pri hromadných akciách, medzi ktoré môžeme Open pokojne zaradiť. Z tých ostrieľaných spomeniem snáď len pána MarKOwitcha, ktorý svoje stávky z nejakého dôvodu neuzatváral len s pánom HerGOwitchom, ale takmer s každým. Topiaci sa slamky chytá, poviete si, ale on chcel určite len dopriať aj ostatným pocit a chuť víťazstva.
V našich očiach ste však víťazmi všetci, ktorí ste päť týždňov prežívali Open spolu s nami a vytvorili tak silný Open spirit. Keby som mal menovať každého, kto nás počas Openu niečím zaujal, tak by tento článok bol trikrát dlhší ako som pôvodne zamýšľal, a preto sme zo všetkých z Vás vybrali len jedného a tento článok je dlhší len dvojnásobne.
Titul Spirit of the Open 2018 sme sa rozhodli jednohlasne udeliť Ivane Polívkovej a spolu s ním aj veci od nášho partnera Powerwear.sk. Ivča je v Protone už nejaký ten piatok, no bol to pre ňu jej prvý Open, keďže jej tréningový proces je ovplyvnený dlhotrvajúcim zranením, ktoré ju v mnohých cvikoch brzdí, a bolo pre ňu limitujúcim faktorom aj počas Openu. Ivča sa však nedala odradiť a zvládla všetkých päť workoutov. Najväčšiu radosť jej zrejme spôsobil práve ten posledný, v ktorom zvládla svoje prvé chest to bar zhyby v živote a zvládla ho v Rx verzii. Verím, že práve Open bol pre ňu dôkazom toho, že niekedy je potrebné silné sebazaprenie k tomu aby sme dosiahli na prvý pohľad nedosiahnuteľné ciele, a že bude pre ňu motiváciou aj do ďalších tréningov, tak ako by Ivča mala byť motiváciou pre Vás všetkých. Lebo ľahké veci dokáže spraviť každý, ťažké veci dokážu len silní jedinci. Toto si môžete opakovať donekonečna a popri tom si púšťať Kanyeov hit „Stronger“.
Na záver, ktorý vlastne ani nie je záverom, lebo ja závery neznášam (happy end nie je tak celkom záver, pozn. redaktora) Vás chcem len vyzvať k tomu, aby Vám to „Open“ nadšenie z crossfitu vydržalo, čo najdlhšie. Aby ste nezaspali na vavrínoch zo svojich prvých toes to barov, chest to barov, pull upov a neviem čoho ešte, ale aby ste sa túžili zlepšovať počas každého jedného tréningu, aby sme si mohli budúci rok spolu zaspievať: „Ruky hore!!! Kdo kalí jako zombie? Raz! Dva! Tři? Jedu BOMBY!!!“
Mišo